Ahoj volám sa Katrin mám 27 rokov a bývam v Brooklyne. Mama mi zomrela keď som bola ešte malá a pamätám si ju iba s fotiek. Otec sa znovu oženil a vychovávala ma macocha. Mala som asi 8 keď som si všimla že ľudia nosia rôzne typy oblečenia. Keď som mala 10 začala som kresliť modely šiat. Neboli to obyčajné všedné modely ale pestrofarebné, bláznivé úlety. Macocha ma v tom nepodporovala pretože si nevedela predstaviť ako by to vyzeralo keby ľudia nosili každú časť oblečenia inú. Aspoň to hovorila. Vedela som že len žiarlila a bála sa, že budem lepšia ako jej dcéra Iris. Aj vám to pripadá ako názov nejakej buriny? Moja macocha na ňu však nedala dopustiť a aby som mala čím menej času na kreslenie modelov, vždy ma zavaľovala nejakou prácou a vybavovala mi brigády u susedov. Mnoho krát som ocovi hovorila aká je no on bol zaslepený. Musela som tak žiť 6 rokov. Keď som mala 16 rozhodla som sa, že užju nebudem trpieť a ušla som z domu aj so všetkými mojimi nasporenými peniazmi. Bolo mi smutno za ockom no vedela som, že už tam nemôžem zostať. Nevedela som kam mám ísť tak som sa len túlala mestom. Spomenula som si že teta Cornelia ma na Lefferts avenue malú záhradnú reštauráciu. Išla som k nej a všetko jej porozprávala. Ponúkla mi že u nej môžem robiť čašníčku aby som si trocha zarobila. V tetinej záhradnej reštaurácii pracujem dodnes. Len zo zmenou že už nie som čašníčka ale účtovníčka. Stále kreslím no v mojom živote sa nič nezmenilo. No až do teraz nie.